Bránik: Útok v Staškove nespadol z jasného neba, pre takéto deti nemáme adekvátne riešenie
Slovensko nemá zariadenie, kam by bolo možné okamžite umiestniť dieťa, ktoré spáchalo závažný skutok, no nie je trestnoprávne zodpovedné. Deň po útoku na základnej škole v Staškove to uviedol bezpečnostný analytik Radovan Bránik, ktorý bol na mieste.
Podľa jeho slov trvala snaha umiestniť 13-ročného chlapca niekoľko hodín a bola veľmi komplikovaná. Stav žiačky, ktorá bola terčom útoku ako prvá, je podľa Bránika stále rizikový.
K samotnému priebehu útoku sa vyjadroval zdržanlivo. Uviedol, že veľká časť informácií, ktoré má jeho tím z terénu, potvrdzuje to, čo už bolo medializované, no vyšetrovacie úkony stále prebiehajú a počet svedkov aj ďalších osôb je mimoriadny.
Potvrdil, že došlo k usmrteniu jednej osoby a k ťažkému zraneniu ďalších. „To dievča, ktoré bolo terčom útoku ako prvé, tak to naozaj je v stave, ktorý ešte v sebe nesie riziko, že by sa jej stav mohol zhoršiť,“ povedal.
Problém nie je len slovenský
Chlapec je umiestnený v psychologickom detenčnom ústave. Podľa Bránika však ide o oblasť, v ktorej Slovensko zaostáva, a nie je v tom samo. Rieši to viacero krajín vyspelého sveta, keďže veková hranica osôb, ktoré pristupujú k páchaniu násilnej trestnej činnosti, sa za ostatné desaťročia preukázateľne výrazne znížila.
K tomu, kde by mala byť hranica trestnej zodpovednosti a či by sa mala posúvať, sa vyjadriť nechcel. Považuje to za otázku pre zákonodarcu a odbornú verejnosť. Za isté však označil to, že dostupnejšie musia byť mechanizmy pre prípady, keď takýto skutok spácha osoba, ktorá nie je trestnoprávne zodpovedná.
Ide pritom podľa neho o dve veci naraz. Okolie treba pred takouto osobou ochrániť, no chrániť treba aj ju samotnú pred možnými reakciami, ktoré by voči nej smerovali, ak by sa ocitla na slobode. Napätie medzi ľuďmi je podľa neho veľké a čiastočne aj pochopiteľné, no bezpečnosť sa musí týkať všetkých.
Umiestnenie v detenčnom ústave je obmedzením slobody
Umiestnenie v psychologickom detenčnom centre je podľa Bránika formou obmedzenia osobnej slobody. Malo by byť spojené s veľmi dôkladnou starostlivosťou a predovšetkým s vyšetrením psychického stavu. Aj keď dieťa za skutok trestnoprávne zodpovedné nie je, pri objasňovaní by sa podľa neho malo dospieť aspoň ku konštatovaniu, čo bolo príčinou a čo spúšťačom.
„Táto vec naozaj nespadla z jasného neba,“ povedal Bránik. Problémové prejavy sa podľa neho objavovali dlhodobo. Hneď však varoval pred unáhlenými závermi. Podobné veci sa denne dejú pri stovkách detí a nedá sa každá z nich automaticky vyhodnocovať ako riziková.
Útoku podľa neho predchádzali aj ďalšie udalosti, komunikáciu o nich však prenechal orgánom činným v trestnom konaní. Vo všeobecnej rovine potvrdil, že dieťa sa dlhodobo nachádzalo v situácii, ktorá nevzbudzovala pocit bezpečia u rodičov ani u spolužiakov a ďalších detí zo školy. Otázkou je podľa neho vyhodnotenie týchto signálov a poučenie sa do budúcnosti.
Systém narazil na limity
Ak sa podľa Bránika dá vôbec povedať, že celá udalosť bola na niečo dobrá, tak na to, že znovu odhalila limity nášho systému. Pre páchateľov, ktorí nie sú trestnoprávne zodpovední, podľa neho neexistuje štandardné riešenie. „My nemáme adekvátne riešenie,“ zdôraznil.
Snaha umiestniť chlapca trvala v predchádzajúci deň niekoľko hodín a bola veľmi komplikovaná. Umiestnenie 13-ročného do cely predbežného zadržania je podľa analytika právne problematické a voči mladému človeku to nepovažuje za správny postup. Zariadenia, kam by ho polícia mohla v prípade potreby priviezť a kde by ho niekto okamžite prevzal a začal sa mu venovať, však k dispozícii nie sú.
Podľa Bránika to obrovským spôsobom komplikuje prácu orgánov činných v trestnom konaní. Označil za absurdné, že polícia musí uvažovať nad riešením, ktoré môže byť v rozpore so základnými ľudskými právami, len aby ochránila verejnosť pred prípadným pokračovaním trestnej činnosti a zároveň aj samotnú mladistvú osobu pred negatívnymi reakciami okolia.
Doplnil, že všetko závisí od dobrej vôle a rozhodnutia primárov či iných predstaviteľov psychiatrických oddelení, teda od toho, či umiestnenie takéhoto dieťaťa na oddelenie s inými deťmi umožnia. „Je pochopiteľné, že majú tendenciu sa tomu brániť,“ dodal.
Dieťa však treba na nevyhnutný čas niekam umiestniť a systém, ktorý má zabezpečovať predovšetkým vyšetrovanie, podľa neho nemôže desiatky hodín riešiť, čo s ním robiť.
