Analytik: Európa sa prebúdza, Slovensko spí. Naša progresívna mládež vraj velebí establišment
„Macron odstúp!“ hlása nápis na luxusnej stene v Paríži. „Od Grécka po Francúzsko chceme verejné bezplatné vzdelanie,“ skanduje skupina pred parlamentom v Aténach. „Študentské hnutie sa mení na národné,“ píšu The New York Times. Spoločensko-politický analytik Karol Krpala upozorňuje, že kým v západnej Európe sa napätie medzi mládežou a systémom vychyľuje k politickej a kultúrnej revolte, Slovensko je v tomto smere iné.
„Dochádza k hromadeniu bohatstva a moci, ktoré je úplne mimo kontrolu,“ hovorí demonštrantka Pauline pre CNN. „Sú tu miliardári, ktorí ovládajú médiá,“ dodáva 38-ročná Louise. „Stávame sa policajným štátom,“ vraví mladý študent Julian pre BBC. Podľa Krpalu sa správy o demonštráciách európskej mládeže u nás dlho bagatelizovali. Keď vyšlo najavo, že situácia je vážna, bolo zaujímavé sledovať slovenské online diskusie, kde si časť verejnosti nevedela vyjasniť, čo sa vlastne deje a kde je tá „správna strana“.
Analytik tvrdí, že naši proklamovaní progresívci aj ich protipól by v situácii, aká nastala vo Francúzsku a iných európskych krajinách, stáli na zhodnej strane barikády. Nie však po boku študentov. V prvom prípade pre ideologický rozpor so študentskými hnutiami, ktoré nepodporujú kapitalizmus, neoliberalizmus či privatizáciu a nehlásia sa na stranu idealizovaného Západu ani Východu. V druhom prípade pre kultúrny rozpor – cieľom európskych protestov mládeže nie je dosadiť do politickej funkcie toho správneho „alfasamca“. Časť generácie Z má podľa neho alfasamcov v politike aj inde po krk.
Francúzsko, Albánsko, Belgicko, Taliansko, Grécko, Portugalsko, Španielsko aj iné krajiny práve ukazujú, ako to vyzerá, keď sa napätie vychýli k politickej a kultúrnej revolte. Slovensko je podľa Krpalu skôr krajinou, kde mládež zasiahol istý druh politického a kultúrneho konzervativizmu: naša mládež nie je revolučná ako napríklad mladí Francúzi. Neplatí to paušálne, no naši mladí často neprotestujú proti systému. Neprekáža im kapitalizmus, s mierou demokratickosti režimu sú spokojní, sociálne nerovnosti schvaľujú, patriarchát považujú za normu a v kultúre je pre nich vrcholom pokroku oficiálnou sférou už dávno prijatá LGBT+ agenda, ktorej rovnako oficiálnym protipólom je „ochrana tradičnej rodiny“.
Protestná aktivita časti našej mládeže podľa analytika nie je antiestablišmentovou revoltou, ale zapojením sa do rýdzo slovenského mainstreamového zápasu o to, ktorá frakcia elít má viesť štát. Konflikt medzi „liberálnou mládežou“ a Robertom Ficom nie je útok na systém. Ide o zápas, kde tá časť establišmentu, ktorá sa vníma ako prozápadná či liberálno-technokratická, bojuje proti druhej časti, ktorú označuje za národno-populistickú a klientelistickú. Mladí ľudia tu nefigurujú ako nezávislá radikálna sila, ale ako voličský a protestný kapitál jednej z týchto frakcií. Protestovať proti vládnej koalícii s plnou logistickou, morálnou a textovou podporou inej časti hlavných strán a masmédií si nevyžaduje vystúpenie z komfortnej zóny mainstreamu. Je to spoločensky odmeňované správanie.
Jednou z príčin stavu je podľa Krpalu absencia autentickej ľavice. Na Západe je motorom revolty často antikapitalizmus. Na Slovensku však neexistuje silná protisystémová ľavicová ideológia, ktorá by nebola zaťažená komunistickou minulosťou. Ďalším problémom je geopolitický filter. Akákoľvek téma sa tu často scvrkne na otázku: „Patríme na Západ, alebo na Východ?“ Tento binárny filter núti vybrať si stranu. Keďže pre mestskú mládež je často nevhodné byť označení za proruských, nezostáva im iné, len sa zaradiť do takzvanej liberálnej pravice.
Len čisto formálne má k revolte bližšie mládež z extrémnej pravice. Vymedzuje sa voči obom hlavným frakciám slovenskej politiky a odmieta hlavné médiá podobne ako radikálna francúzska mládež – no s iným ideologickým a kultúrnym obsahom. Fašistický sentiment tento protest diskredituje a krajná pravica ani na Slovensku v skutočnosti nevystupuje proti systému. Len rieši to, kto z neho profituje – či zahraničná, alebo domáca oligarchia. Neponúka nový systém, ale idealizovanú minulosť.
Keď je na výber iba medzi bojovníkmi za „správnu“ časť establišmentu alebo za návrat do idealizovanej minulosti, je ťažké rozhodnúť sa, za čo vlastne demonštrovať. S tradičným kultúrnym oneskorením sa však podľa analytika nálada zo zvyšku Európy prenesie aj na Slovensko. S novou politickou generáciou odídu témy, ktoré formovali náš politický a kultúrny diškurz posledných tridsať rokov, a prídu témy nové. Už bolo načase. Nové pojmy dokážu lepšie uchopiť novú realitu a skôr, než s nimi bojovať, by sme sa mali snažiť o ich pochopenie.
