Hana Lasicová: Písanie seriálu Nemocnica? Pre mňa ako hypochondra strašné
Hana Lasicová, dcéra známeho herca a humoristu Milana Lasicu, sa zviditeľnila ako schopná scenáristka, no verejnosť ju väčšinou vníma len ako spisovateľku. Vo svojom nedávnom rozhovore prepravila svoje pocity a skúsenosti zo sveta televízneho písania. Zostáva v kontakte so svojou minulosťou, hoci ju to núti čeliť niektorým tým najťažším otázkam a pocitom.
Ľudia sa ma často pýtajú, aké výrazy neznášam, a hoci sa snažím byť trpezlivá, niektoré gramatické chyby ma dokážu dosť naštvať. “Napadlo mi,” je pre mňa prípustné iba ako sme preberali jazyk, spisovne je správne „napadlo mi.” Pripomínky k scenárom sa u mňa považujú za tradičné a nevyhnutné, aby dielo vždy posunulo vpred. Ale, samozrejme, nie každý je na kritiku pripravený.
Pri písaní scenárov Lasicová zdôrazňuje dôležitosť gramatiky. Často sa zamýšľa nad tým, ako v jazyku existujú ukazovacie zámená, citoslovcia, a podobne, pretože sú súčasťou hovorovej reči, akú je potrebné preniesť do scenára. Je to vnútorný boj a zároveň jazykový experiment, ktorý robí každý deň znovu.
Napriek tomu, že nie vždy je príjemné pozerať sa na svoj program, snaží sa to robiť z perspektívy producentky. “Sledujem svoje dielo, aj keď nie vždy dobrovoľne. Spoznávam, čo by sa dalo spraviť inak,” priznáva. V pozícii hlavnej scenáristky prichádza s vlastnými nápadmi, no zároveň musí rešpektovať dlhoročné tradície a pravidlá televízneho priemyslu.
Keď sa rozprávala o svojej práci, Lasicová priznala, že sa niekedy musí odosobniť. Nie je zvyknutá na to, aby sa na placoch pohybovali, pretože aj tam to vytvára tlak na tím. Vzťah s režisérom je o vzájomnej dôvere a akceptovaní, žiadne zásahy z jej strany už nie sú potrebné. Je to skrátka proces.
Rozprávala o tom, aké je to byť scenáristom v slovenskej komerčnej televízii. “Sloboda, ktorú mám, sa odvíja od témy a od televízie. Môžem povedať, že pre JOJ je radosť pracovať,” hovorí. Má za sebou množstvo projektov, medzi ktorými vynikajú “Rodinné prípady,” ktoré sa tešia neustálej popularite.
Rovnako spomína sériu “Oteckovia,” ktorá fungovala niekoľko rokov. Niektoré momenty si pamätá s nostalgiou a láskou, ďalšie pripomínajú špecifickú slovenskú kultúru. “Chcela som, aby naše postavy boli autentické a presne odrážali naše reálne životy,” dodáva a vysvetľuje, že práca v tejto oblasti má svoj šarm.
Lasicová sa však nebojí priznať, že písanie scenárov pre nemocničné prostredie je pre ňu výnimočné bremeno. Ako hypochondra ju to znervózňuje, ale prijíma to ako výzvu. Pritom si neustále hľadá zaujímavé lekárske prípady a diagnózy, ktoré by mohli prispieť k rozvoju scenára. “Je to konfrontácia s realitou a som tu pre to, aby som to prekonala,” hovorí.
Hana Lasicová sa s každým novým projektom snaží balansovať medzi svojou osobnosťou a očakávaniami divákov. Jej kreativita je ovplyvnená rodinnými koreňmi, no snaží sa vytvárať svoje vlastné dielo, ktoré bude mať trvalý dopad.
V rozhovore taktiež naznačila, že zvažuje návrat do Viedne, kde prežila významnú časť svojho života. “Cítim sa tam dobre, a možno by som sa mohla vrátiť a posielať scenáre do Bratislavy,” uzavrela s úsmevom.


