OSN priznáva nesplniteľnosť parížskych klimatických cieľov a vyzýva na zmenu priorít
Slovenský verejný diskurz, zaneprázdnený naťahovaním sa o to, koho treba odvolať z funkcie a koho rovno zavrieť, prehliadol nedávno zverejnenú správu Programu OSN pre životné prostredie o prekročení limitov oteplenia planéty. Správa by pritom mala dominovať titulkom všetkých médií a politické strany, ktoré svorne tvrdia, že im ide len o blaho občanov, by mali prepisovať svoje programy a nanovo formulovať priority.
Správa totiž konštatuje, že priemerná globálna teplota nielenže vzrastie o 1,5 °C v porovnaní s predindustriálnou úrovňou, ale v najlepšom možnom scenári dosiahne nárast teploty vrchol na úrovni 1,8 °C. Aj to iba vtedy, ak by sa zrealizovali všetky národné klimatické plány a dlhodobé ciele dosiahnutia nulových čistých emisií.
Súčasné reálne politiky však idú skôr opačným smerom. Prudký nárast spotreby energie spôsobený živelným budovaním dátových centier pre potreby umelej inteligencie, ako aj remilitarizácia spojená so zvyšovaním zbrojnej výroby emisie CO2 zvyšujú natoľko, že to neguje ich pokles v dôsledku inštalácie obnoviteľných zdrojov energie a elektrifikácie dopravy. Takže priemerná globálna teplota by do roku 2100 mohla vzrásť až o 2,6 °C.
OSN tak oficiálne priznala, že cieľ stanovený Parížskou klimatickou dohodou – obmedziť otepľovanie na 1,5 °C – je už nesplniteľný. A tiež, že planéta sa otepľuje rýchlejšie, než očakávala väčšina vedeckých štúdií a predpovedných modelov. Už oteplenie o 1,5 °C oproti predindustriálnej úrovni bude znamenať, že horúčavy a sucho uplynulého leta budú v porovnaní s novou klimatickou realitou vyzerať úplne neškodne.
Výšku škôd, ktoré budú spôsobovať prírodné katastrofy vyvolané alebo umocnené klimatickou zmenou, odhadujú rozličné štúdie na 450 až 550 miliárd dolárov ročne. Aj to je skôr optimistický scenár. Pritom každá desatina stupňa, o ktorú teplota vzrastie, prinesie väčší rozsah škôd a vyšší počet obetí.
Aj keby malo Slovensko naďalej také šťastie ako doposiaľ a nepostihli by ho rozsiahle lesné požiare, tornáda alebo záplavy spôsobené prívalovým dažďom, bude čeliť prinajmenšom nepriamym dôsledkom.
V cenách potravín, vody a energonosičov, rastúcom počte environmentálnych utečencov a určite aj inváznych druhov rastlín a hmyzu. A s nimi aj chorobám, o ktorých sme doteraz počúvali len v súvislosti s krajinami ďaleko od nás.
Od polovice minulého storočia sa usilujeme napodobniť spôsob života, o ktorom už aspoň 60 rokov vieme, že celoplanetárne spôsobuje environmentálnu devastáciu a sociálny rozvrat.
V našich podmienkach to znamenalo najprv reálnosocialistickú, potom neokapitalistickú industrializáciu, „lákanie zahraničných investícií“ či „digitalizáciu“, v každom prípade však podporovanie rastu (ekonomiky). Dobehnúť a predbehnúť. Za každú cenu.
Ukazuje sa, že tá cena je už teraz až príliš vysoká – a to je konečný účet ešte v nedohľadne. Obzvlášť, ak je stále predmetom verejnej diskusie rast a nie to, ako v nových klimatických pomeroch zabezpečiť dostatok vody a zachovať funkčnosť energetickej a dopravnej infraštruktúry v teplotách, na ktoré nebola projektovaná ani budovaná.
Je preto prinajmenšom otázne, či vo výrazne teplejšom svete bude tento prístup stačiť alebo či bude vôbec niečo riešiť. Mnohé naznačuje, že má veľkú šancu byť povestným prilievaním oleja do ohňa.
