Rovnaké sľuby, iné tváre, staré problémy. Oplatí sa ísť voliť?
Má zmysel ísť voliť? Túto jednoduchú otázku si tento týždeň kladie nejeden občan na Slovensku. Už sú dávno preč časy, keď voľby boli povinné.
Právo voliť je jedna z najväčších výsad demokracie. No ak na celoštátnej úrovni hrajú dôležitú rolu emócie, tak na komunálnej často rýchlo vyprchajú. A bez nich ostáva človek bezradný. Koho a prečo ísť voliť?
V 21. storočí účasť v komunálnych voľbách – do obecných i krajských zastupiteľstiev – nikdy neprekročila 50 %. V ošiali demokracie v roku 1990 účasť presiahla 60 % (63,75 %), následne spadla na úroveň tesne nad 50 %, aby sa v tomto storočí nadpolovičná väčšina stala neprekonateľnou latkou. Ba v krajských voľbách sa účasť pohybovala okolo mizerných 20 %. Žiadne prekvapenie, keď si spomenieme, ako umelo boli naše kraje vytvorené. Pred štyrmi rokmi do VÚC volilo až 43 % ľudí. A to len zásluhou toho, že voľby boli spojené s voľbami do samospráv obcí. Nízka účasť je verným zrkadlom toho, ako ľudia vnímajú demokraciu vo svojich mestách.
Medzi kým sa vlastne rozhodujú? Keď si nezaujatý divák pozrie súboje, čitateľ prečíta krátke programy v mestách, v ktorých nežije, nevie rozoznať jedného kandidáta od druhého. Jeden postaví cyklotrasu, druhý opraví chodník, ďalší vyrieši parkovanie, iný problémovú križovatku a všetci sa zhodnú, že treba opraviť strechu na základnej škole a podobne. Ich programy a názory sa podobajú ako vajce vajcu.
Neraz je jediným motívom voliča nespokojnosť so súčasným primátorom, starostom či županom – ľudia volia protikandidáta, nech už je z ktoréhokoľvek tábora. Politické zafarbenie hrá čoraz menšiu rolu. Väčšina kandidátov si dáva prefíkane a úmyselne nálepku nezávislí. Aj tak každý vie, ku ktorému táboru ten či onen kandidát inklinuje.
V župných voľbách v roku 2017 sa volilo najmä proti uzurpovaniu moci Smerom na všetkých úrovniach štátu. Uspeli vtedajší opoziční kandidáti. Spravovali kraje o triedu lepšie? A vyriešili problémy, ktoré sľúbili, že lusknutím prsta vyriešia? To, že po zvolení nového primátora, starostu, župana či poslancov sa nič zásadné nezmení – pokiaľ nejde o dobrodruha a babráka – sme si už zvykli.
Hoci opoziční priaznivci neustále nadávajú na nepretržité vládnutie Smeru od roku 2006 s malými prestávkami, v samosprávach Smer, Hlas či SNS vôbec nedominujú, naopak, prím neraz hrá opozičný tábor. Ako sa v mestách, obciach a krajoch hospodári? Neexistujú tam predražené projekty, šafárenie s eurofondmi, prihrávanie projektov „našim“ ľuďom, neochota? Len to akosi zostáva skryté v tieni veľkej politiky. Iste, niekde je to lepšie, niekde horšie.
Veľké emócie vzbudzuje najmä primátorský súboj v Bratislave či Kežmarku, boj o župana v Žilinskom a Prešovskom kraji ako aj v ostatných krajoch. Dôležité nebude len víťazstvo, ale tiež počet získaných hlasov a rozdiel medzi hlavnými kandidátmi. To naznačí tendencie do budúcoročných parlamentných volieb.
Zarážajúce je, že v niektorých krajoch jeden alebo druhý tábor nepostavil vierohodného kandidáta schopného poraziť favorita. O koho ide v jednotlivých krajoch (alebo mestách), si každý domyslí. Voliči koaličného alebo opozičného tábora tak nemajú poruke osobnosť, ktorej by hodili svoj hlas – keď nesúhlasia so súčasným vedením samosprávy. Strany viac myslia na seba ako na voličov.
Ochota bežného občana prísť k volebnej urne, teda účasť vo voľbách, bude najrelevantnejším údajom o tom, ako si my všetci ceníme kvalitu demokracie na miestach, kde žijeme. Ak bude veľmi nízka, mali by sa regionálni politici vážne nad sebou zamyslieť.
