Spomienky na letné hraničné rošády
Leto je tradične obdobím, kedy sa mnohí z nás vydávajú na cesty do zahraničia. S postupom času sa však strácajú spomienky na strasti cestovateľov pred rokom 1990, pričom mnohí si na byrokratické prekážky už ani nespomínajú, alebo už nie sú medzi nami. Týmto spôsobom sa nostalgiou zahmlievajú ťažkosti, ktorými sme museli prechádzať pri plánovaní výletov do socialistických a nesocialistických krajín.
Jedným z najabsurdnejších aspektov týchto ciest bolo množstvo dokladov potrebných na vycestovanie. Pre návštevu Juhoslávie alebo iných nesocialistických krajín bolo potrebné získať vycestovaciu doložku z centrály Verejnej bezpečnosti (VB), čo zahŕňalo aj písomný súhlas zamestnávateľa. Okrem tohto súhlasu bolo predloženie depozitu devízového prísľubu a vyžadovalo sa aj potvrdenie z cestovnej kancelárie o zakúpení zájazdu. Tento zložitý proces bol žiadaný v kombinácii s výpisom z registra trestov zo strany Generálnej prokuratúry.
Prijímanie devízových prísľubov podliehalo schváleniu komisie pod dohľadom Štátnej bezpečnosti, pričom v mnohých prípadoch bolo žiadostí zamietnutých. Zaujímavé je, že limit na just osobu a deň bol iba 20 dolárov, čo bolo veľmi obmedzujúce a nuansované. Ak bola žiadosť zamietnutá, žiadatelia nikdy neboli informovaní o dôvodoch zamietnutia.
Aj keď išlo o krátkodobé cesty, ako napríklad trojdňový zájazd do Viedne, vyžadovao sa vízum z rakúskeho konzulátu v Bratislave. Takéto zájazdy si mohli dovoliť len tí, ktorí mali dobré konexie, pretože ich cena sa rovnala mesačnej výplate úradníka – 2400 Kčs. Navyše, domáce cestovné kancelárie často uvádzali zájazdy ako vypredané už v deň ich uvedenia do predaja.
Ekonómovia si tiež všimli, že limit predaja devíz na zájazd na osobu bol stanovený na 100 šilingov, čo viedlo k nelegálnemu obchodovaniu a obchádzaniu oficiálnych účtovných kurzov. Kurzy devíz boli umelo nadhodnotené a realita pasovala do systému odtrhnutého od trhových podmienok.
Cestovanie do zahraničia sa stalo nielen výnimočným zážitkom, ale aj výnimočnou byrokratickou tortúrou. Každý chlapec v rozmedzí od 18 do 60 rokov musel preukázať vojenskú knižku, ktorú si po návrate z krajiny musel opäť vyzdvihnúť. Prípad, kedy rodina z Oravy bola vrátená za hranicami kvôli nezloženému potvrdeniu o vojenskej knižke, ilustruje absurdity týchto regulácií.
Štátne orgány vnímali cestovateľov ako ľahký zdroj príjmov, pričom za vycestovaciu doložku sa platilo vo forme kolkov a colných poplatkov, čo sa mohlo vyšplhať od 100 do 300 Kčs. Tieto poplatky zohľadňovali aj náklady spojené s manipuláciou a kontrolou, čím bola cestovná skúsenosť podrobená ďalšiemu zdaneniu.
S časom sa ukazuje, že aj v súčasnosti sú názory na minulosť ovplyvnené nostalgiou a náznakmi možno v radoch politikov a verejnosti sa stále objavujú. Je smutné vidieť, že niektorí sa snažia romantizovať časy, kedy bola rigidná byrokracia a kontrola pravidelnou súčasťou života.
