Slovenský výtvarník Martin Gerboc vystavuje v Prahe po boku Banksyho
Slovenský výtvarník Martin Gerboc má momentálne v Prahe diela na štyroch výstavách. Patrí medzi ne aj expozícia „Argus & Medúza. O nádeji v ťažkých časoch“ v Centre pre súčasné umenie DOX, ktorú kurátoruje Michaela Šilpochová v spolupráci s Leošom Válkom a Ottom M. Urbanom.
Vernisáž výstavy v DOX sa konala prvý októbrový deň. Popri nej sa otváral aj literárny festival Fall, na ktorom sa uskutočnila beseda s Johnom Beardom, Wolfom von Lenkiewiczom a Ottom M. Urbanom. Hlavnou témou výstavy v galérii DOX bol zmysel Géricaultovho obrazu Plť Medúzy pre súčasné umenie a myslenie.
Ďalšia výstava s názvom „Ja, ktoré nepoznám“ je v Nookart Studio a zostavila ju Kristýna Jirátová. Spoločnú výstavu vo Vile Emila Kolbena pripravil kurátor a galerista Vojtěch Fábry. Štvrtou je výstava v Miro Gallery v priestoroch Strahovského kláštora.
V galérii DOX Gerboc vystavuje v jednom priestore s americkým umelcom Paulom McCarthym a Joelom-Peterom Witkinom. Na výstave sú zastúpené aj ďalšie mená, napríklad Bill Viola, David LaChapelle, Miquel Barceló a Banksy.
V Nookart Studio vystavuje spolu s fotografom Ivanom Pinkavom a maliarom Martinom Gebertom, hlavnou témou je portrét a autoportrét. V Miro Gallery sa stretávajú traja maliari troch generácií – Gerboc, Jiří Anderle a Georg Jiří Dokoupil.
Na otázku, či sú Česi v prístupe ku kultúre kultúrnejší ako Slováci, Gerboc uviedol, že české prostredie je k umeniu veľmi prajné. Podľa jeho slov akoby v Česku každú chvíľu pribudla nová galéria, galérie si navzájom nekonkurujú na úkor seba, o svojich autorov sa dlhodobo zaujímajú a podporujú ich aj mimo výstav. Na vernisážach vidno umelcov, novinárov, galeristov a zberateľov a v rámci bohatej publikačnej činnosti vychádzajú umelecké tituly.
Situácia na Slovensku sa podľa Gerboca napriek veľkým a všeobecne viditeľným problémom v poslednom čase začína pomaly spamätávať – nie ako súhlas so situáciou, ale ako ponor do seba, na vlastné územie. Ako možné východisko spomína budovanie lokálnych centier ako ostrovov slobody, ku ktorému majú podľa neho blízko mladí ľudia.
Gerboc žije v Bratislave, no veľa aktivít má v Prahe, kde začal pôsobiť približne pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Za ten čas podľa vlastných slov pribudlo veľa osobných aj pracovných priateľstiev a možností.
V súvislosti s vývojom súčasného umenia si všimol črtu spoločnú pre Česko aj Slovensko. Jeho generácia sa ešte usilovala reflektovať širšie európske tendencie, ktoré si prirodzene interpretovala v rámci domácich skúseností a špecifík. Pre mladých maliarov to už podľa neho nie je podstatné – vracajú sa k autenticite osobného a intímneho a rozvíjajú vlastný, v istom zmysle lokálny rukopis nezaťažený referenciami k potrebám veľkých galerijných domov.
Pokiaľ ide o praktické zázemie umenia, galerijné a zberateľské vzťahy sú v zahraničí podľa Gerboca vybudované oveľa účinnejšie. Nie je si však vždy istý, či to všeobecne platí aj o kvalite umenia na trhu. Upozorňuje, že naše územie si prešlo a ešte stále prechádza neľahkými skúsenosťami, ktoré dokážu vytvoriť nespochybniteľnú autenticitu diela, a práve tieto špecifiká budujú nenapodobiteľnú reč obrazu.
Zo slovenského umenia v poslednom čase upútali Gerboca diela Márie Bartuszovej v Mirbachovom paláci a retrospektíva Daniela Fischera v Nido, ako aj viacero výstav v bratislavskej White & Weiss a v galérii G19. Spomenul aj výstavu „In the end there will be no end. Neoavantgardní a súčasní umelci zo zbierky z ArtFond Collection“, dnes už Zaťko Collection, ktorú pripravili Katarína Bajcurová a Lucia Gregorová Stachová a ktorá sa konala v Ludwig museum v Budapešti.
Na začiatok novembra pripravujú Václav Macek a Štěpánka Bieleszová v Bratislave veľkú výstavu českého a slovenského umenia s približne štyridsiatimi autormi, na ktorej bude mať Gerboc niekoľko obrazov.
Gerboc má zároveň výhrady k jednej z prezentácií slovenského umenia v Čechách. Hoci niektoré vybrané práce považuje za skvelé, z konceptu výstavy mal pocit smútku – akoby časť slovenského myslenia ostala uväznená na území dokazovania, obhajoby a ustavične manifestovaného disentu. Podľa jeho slov by sa toho malo Slovensko konečne vzdať, pretože s pocitom permanentnej ukrivdenosti ho svet neprijme.
