Sympatie k európskym lídrom padli hlboko ako hladina dnešného Dunaja
Horskí športovci vedia, že každý, kto sa vyškriabe nahor prirýchlo, bez poctivej prípravy a aklimatizácie, na vlastnej koži pocíti, čo dokáže nedostatok kyslíka. Chýbajúci prvok spôsobuje kadejaké patálie: narastá apatia, človek prestáva vnímať realitu naokolo, pocity a ilúzie sa začínajú miešať so skutočnosťou. Medzi tieto stavy patrí aj laicky nazývaná výšková slepota. Oproti iným chorobám má jednu zákernú vlastnosť – nesprevádzajú ju bolesti, prichádza potichu a nepozorovane.
Niečo podobné postihuje aj v celkom opačnom, husto civilizovanom prostredí veľkomiest politické elity. Mnohí si v minulosti mylne mysleli, že strata kontaktu s realitou sa týka iba autoritárskych režimov. Omyl. Sympatie k lídrom troch kľúčových európskych spojencov – vo Veľkej Británii, Nemecku a vo Francúzsku – dosahujú historické dná, padli hlboko ako hladina dnešného Dunaja.
Vo Francúzsku to občania nedávajú najavo len v sociologických prieskumoch či pri volebných urnách, ale aj dlhotrvajúcimi masovými demonštráciami. Prvý impulz vyšiel zo stredných škôl, čo pripomenulo rok 1968. Keď sa vtedy k univerzitným študentom pridali odborári, celá krajina sa ocitla hore nohami.
Keď horia radnice, u Stredoeurópana to vyvoláva zdesenie. V druhom slede, keď začne racionálne premýšľať, sa však natíska otázka: ako je to vôbec možné? Fakt, že vládnuci mainstream nevnímal, ako to v spoločnosti postupne vrie, vyvoláva vážne pochybnosti o jeho príčetnosti. Vrcholové posty zasiahla výšková slepota.
Lenže vtedajší svet vyzeral inakšie. Súťažili dva veľké bloky a Francúzsko prežívalo – aj vďaka tejto rivalite – hospodársku prosperitu, rast životnej úrovne a sociálny optimizmus. Študentov do ulíc nehnala ekonomická základňa, ale skôr duchovná nadstavba. Prekážala im orientácia spoločnosti na konzum a prezidentove sklony k autoritárstvu. Požadovali viac slobôd a rozšírenie svetonázorového pluralizmu. Paríž a neskôr ďalšie mestá vtedy síce pripomínali sopku, no masové násilie, aké vidíme dnes, sa vtedy neobjavovalo.
Súčasná situácia je celkom odlišná. Európa dlhodobo stráca svoj podiel na svetovej ekonomike a prichádza o konkurencieschopnosť. Hoci je inštitucionálne oveľa prepojenejšia než pred polstoročím, stráca vážnosť vo veľkej časti sveta, a to nielen v rámci takzvaného globálneho juhu.
Dnešní demonštranti sú presvedčení, že ich reprezentácia sa často a neúspešne zapodieva vecami, ktoré nie sú prioritné. Francúzska politická kultúra však trpí nepríjemným zvykom – demonštrácie v posledných desaťročiach už neprebiehajú len s tradičným šarmom a veselosťou, ale menia sa na vandalizmus.
Máme to šťastie, že u nás sa dosiaľ volia iné prostriedky protestu. Na druhej strane až priveľa pozornosti venujeme samotnej forme protestov, no trestuhodne málo analyzujeme ich skutočné príčiny, ktoré sú zakopané hlboko, v samotnom modeli spoločnosti.
Ten netreba celkom vandalsky zbúrať, ako to robia niektorí demonštranti, ale zásadným spôsobom reformovať. Vývoj nielen vo Francúzsku totiž jasne naznačuje, že v „štáte dánskom“ je opäť niečo zhnité.
