Veľké sólo pre geniálneho čudáka Jána Lajčiaka v DPOH. Vracia sa v plnej sláve
Na divadelných doskách sa opäť rozsvietila postava evanjelického farára Jána Lajčiaka, ktorý zomrel vo Vyšnej Boci presne v deň, kedy vznikla Československá republika, 28. októbra 1918. Jeho krátky, no fascinujúci život, započatý 25. júla 1875, je pripomínaný v inscenácii „Text Lajčiak” v Divadle Pavla Országha Hviezdoslava. Hoci strávil veľkú časť svojho života na málom známom mieste, jeho prínos k slovenčine a kultúre bol neoceniteľný. Lajčiak sa nielen vzdelával v teológii, ale aj v jazykoch, čím položil základy slovenskej orientalistiky a napísal prvú rómsku gramatiku.
Vo svetle jeho vzdelania a talentu je tragické, že sa nestretol s úctou, ktorú si zaslúžil. S veľkým nadšením sa opieral o kritiku národa, no doma ostal „odložený” na faru vo Vyšnej Boci, kde sa vyznačoval ako intelektuál v biednom prostredí. Kritizoval alkoholizmus a závisť, no i samotný osud mu bol krutý.
Na rovných 150 rokov od jeho narodenia sa do povedomia verejnosti dostáva postava, ktorú predtým poznali len zasvätení. Zinscenovaním „Text Lajčiak” ožili jeho myšlienky v podobe pútavého divadelného predstavenia, kde Rastislav Ballek a Mário Drgoňa kombinovali emotívne prvky s výrazným vizuálnym spracovaním. Inscenácia sa opiera o dynamické správanie hercov, ktorí vkladajú do svojich výkonov neuveriteľnú energiu a emócie.
Sopranistka Eva Šušková stvárnila rozprávačku, ktorá sa zdá byť Lajčiakovou múzou, zanechávajúc stopu nadšenia a sklamania na javisku. Pomocou opernej interpretácie sa prenášajú nielen Lajčiakove myšlienky, ale aj hlboké pocity a vzletné túžby.
Oživenie postavy Jána Lajčiaka nie je prázdnym gestom, ale skôr len začiatkom hľadania jeho odkazu. Postavy v inscenácii, ktoré sú zamerané na ženský element, ukazujú jeho silu a slabosť cez ženy okoloňho. Herci v roli kombinujú humor a vážnosť, pričom každý výstup podtrhuje Lajčiakovu komplexnú psychológiu a vnemy jeho času.
Scéna je plná symboliky, kde odkaz na ťažký život vo Vyšnej Boci preniká do psychológie postáv. Ženy, ktoré nosili na chrbtoch noše, symbolizujú ťažké bremená a boje, zatiaľ čo Lajčiakova izolácia je reprezentovaná dlhým kostýmom rozprávačky, ktorý sa odväzuje od jeho života a ťahá sa naprieč dejinami do súčasnosti.
S talentom a odvahou sa Tvorcovia rozhodli preniknúť hlboko do psychológie Lajčiaka a ponúkajú divákom šancu zamyslieť sa nad históriou a jej odkazmi. Lajčiak, aj keď zapadnutý v zabudnutí, prežije v spomienkach tých, ktorí sa odvážia hľadať stopy jeho existencie.
