Od „bohatej“ Bratislavy po „chudobnú“ Andalúziu
Minulý týždeň som mal príležitosť znovu navštíviť Seville, hlavným mestom Andalúzie, historicky známej ako jedna z najchudobnejších oblastí Španielska. Aj keď som tam už bol viackrát, tentokrát mi toto mesto ukázalo svoju inú tvár, najmä v súvislosti s vnímaním zo slovenského pohľadu.
Na ceste vlakom, ktorý šiel rýchlosťou 300 km/h, som sa dočítal o smutnej správe o ďalšej zrážke v našich končinách. Keď som vyšiel zo stanice, prekvapilo ma ticho. Mnohé južanské mestá sú charakteristické hlukom a živým životom na uliciach. Bolo desať hodín večer, úzke uličky rezidenčnej časti centra sa zdali byť opustené. Oproti trvalému ruchu Bratislavy, ktorá je známa svojou hlukovou znečistenosťou, tu prevládal pokoj. V Bratislave sa po okraji centra rozprestiera diaľnica a železnica, ktoré bez akýchkoľvek hlukových bariér prerezávajú mesto a spôsobujú jeho nelichotivý status jedného z najhlučnejších miest v Európe.
Sevilla má síce jeden mrakodrap, no ten je vzdialený od historického centra mesta a takmer jej stál status svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Oproti tomu, v Bratislave sa mrakodrapy považujú za akýsi symbol svetovosti. Sevilla môže návštevníkom ponúknuť bohatú a pestrú históriu, ktorá je podložená antickými základmi, zasadenými hlboko pod povrchom. Krajina je plná drsných historických príbehov, no mestá vyžarujú humánnejší charakter ako tie slovenské. Na Slovensku sa o podobu našich miest v súčasnosti vedie „studená občianska vojna”.
Pre návštevníka zo „štatisticky” bohatej Bratislavy je gastronomicky v Seville prijateľne lacno. Ceny jedál sú nízke a ani tringelty sa tu nepraktizujú. Plat čašníka je často polovičný v porovnaní s učiteľom na základnej škole. Kultúrna scéna je rozmanitá, no mesto sa nemôže opierať len o dedičstvo minulosti. Kvalita súčasného umenia stavia Sevillu do súťaže so svetovými metropolami. Naproti tomu Bratislava čelí sklamaniu, keď ministerka kultúry zrušila Kunsthalle a z mesta fakticky odstránila a vyprázdnila Slovenskú národnú galériu.
Rovnako je to aj otázka vedenia mesta. Napríklad, rozhodli sa na mieste bývalej tržnice vybudovať nielen novú, ale aj niečo väčšie. Výsledkom bola medzinárodná architektonická súťaž, v ktorej sa zúčastnila 65 návrhov, a víťazom sa stala obrovská drevená konštrukcia, ktorá sa stala živou atrakciou. Bratislavské malomeštiacke prístupy posledných rokov sa nedajú porovnať s odvahou a víziou, ktorú malo mesto v minulosti, keď aj u nás vzniklo niekoľko ikonických stavieb s významom v európskom kontexte.
Budúcnosť je však kľúčová. Takmer každé významné mesto disponuje „múzeom vedy“, ktoré, ak je dobre urobené, dokáže formovať a nasmerovať záujmy mladých ľudí k ďalšiemu štúdiu. V Seville bolo múzeum plné žiakov od predškolákov po maturantov. Na Slovensku nič také nemáme, čo je na našu škodu.
Naša situácia sa však nezmení, ak sa budeme naďalej utápať v averziách a nedostatočnej odbornej diskusii. Ministerka Martina Šimkovičová už prijala iniciatívu na múzeum národného obrodenia, avšak s logom si toľko práce neurobí. Zákazka bola získaná bez súťaže, čím len zasahuje do profesionálnej diskusie o našich kultúrnych prioritách. Očakáva sa, že múzeum otvorí v čase budúcich parlamentných volieb, čo vyvoláva otázky o skutočných ambíciách a plánovaní, ktoré nám majú prispieť k kultúrnemu prebudeniu.
Zdroj: nazory.pravda.sk/dnes-pise/clanok/775512-z-bohatej-bratislavy-do-chudobnej-andaluzie/
