Ilúzie o Vízii a Stratégii Slovensko 2040
Vyjadrovať sa k Vízii Slovensko 2040 je pre mňa dvoj- až trojnásobne zložité. Po prvé preto, lebo garantom prípravy bol môj dlhoročný zamestnávateľ Slovenská akadémia vied. Po druhé preto, lebo na jej príprave sa podieľali desiatky, možno až stovky predstaviteľov nielen akademického, ale aj podnikateľského prostredia, ktorých úsilie nechcem znevážiť. A napokon preto, lebo pozvanie podieľať sa na workshopoch k vízii som z viacerých dôvodov odmietla.
Predseda vlády Robert Fico pri predstavovaní Vízie Slovensko 2040 zdôraznil, že vízia nevznikla ako stranícky alebo politický dokument. Žiadal preto opozíciu o jej podporu. Reakcia opozície bola, že to nemôže urobiť, lebo nebola prizvaná na jej prípravu.
Možno by aj mohol existovať aspoň čiastočný konsenzus naprieč koalíciou a opozíciou o dlhodobom smerovaní rozvoja štátu. No už pri definovaní základného rámca pre autorov vízie, ktorým má byť „zachovanie charakteru Slovenskej republiky ako demokratického, právneho, suverénneho a sociálneho štátu“, mala vzniknúť otázka, aký sociálny štát majú zadávatelia na mysli: univerzálny či reziduálny, viac pripomínajúci sociálny štát škandinávskeho či anglosaského typu?
Na víziu má nadväzovať Stratégia Slovensko 2040. No ak má predstavovať „implementačný rámec vrátane definovania reforiem a opatrení potrebných na dosiahnutie cieľov vízie“, nemala by ju pripravovať SAV ani ako odborný garant, ale kľúčové politické sily v SR. V krajnom prípade SAV by ju musela pripravovať za nich vo viacerých variantoch. Politiky strán na dosiahnutie cieľov vízie – daňová a rozpočtová politika, sociálna politika, politiky služieb vo verejnom záujme atď. – nie sú totiž identické: odlišujú sa podľa toho, či ide o strany viac ľavého, alebo pravého politického spektra.
Ani široký participatívny prístup nemôže zabezpečiť spracovanie vízie, ktorú by si mohli osvojiť v celom rozsahu opozícia i koalícia. Tobôž to nemôže platiť o budúcej stratégii. Uznesenie vlády z 19. novembra 2025 č. 561 k Východiskám a postupu vypracovania vízie a stratégie rozvoja Slovenska do roku 2040, ktoré poverilo ich vypracovaním SAV, sa však evidentne nad tým nezamyslelo.
Na čom by sa mali vláda a opozícia zhodnúť
Ako uviedol v predhovore predseda SAV Martin Venhart, Slovensko stojí pred viacerými výzvami, ktoré budú formovať jeho podobu v najbližších dekádach. Najdôležitejšie z tých, ktoré uviedol, sú nepochybne demografické zmeny, technologická transformácia a klimatická adaptácia. Či sa vo vízii bude usilovať o dosiahnutie rastu a poklesu toho alebo onoho ukazovateľa a odporučí sa recept, ako ich dosiahnuť, napokon o tom rozhodnú (naordinujú to) budúce vlády SR. To nemôže za nich urobiť Stratégia Slovensko 2040 v gescii SAV.
Ak má štát na ne získať zdroje, musí transformovať svoj doterajší ekonomický model. Starý model sa už definitívne vyčerpal. Autori vízie si to uvedomujú: no či sa to konečne pochopí naprieč politickým spektrom a spoločnosťou, je otázne. Ani najnovšie kroky predsedu vlády (pokus o získanie čínskej, v poradí šiestej automobilky) tomu nenasvedčujú. Škoda, že vízia sa viac nesústredila na transformáciu na nový model rastu, ktorý je sám osebe zložitým procesom a vyžaduje komplikované manažovanie.
Ukazovatele bez konkrétnych čísel
Dikcia vízie, kde sa namiesto podmieňovacieho spôsobu (malo by sa dosiahnuť a pod.) hovorí „dosiahne sa“, pripomína zbožné želania. Kam by sme sa mali pohybovať, t. j. aspoň smer pohybu (rast, pokles a pod.), naznačuje príloha č. 1 – Ukazovatele výkonnosti.
Východiskové údaje za jednotlivé ukazovatele sú väčšinou zlé, niektoré až veľmi zlé. Svedčia o stave, kde sa nachádzame. Pravda, ak si pred tým nechceme zatvárať oči, ako napríklad v prvej diskusii o vízii v Slovenskom rozhlase Z prvej ruky 2. septembra. V nej člen RRZ vyhlásil, že miera rizika chudoby alebo sociálneho vylúčenia je jediný ukazovateľ, ktorý je zavádzajúci. Podľa neho totiž nič nehovorí o chudobe, ale iba o miere nerovnosti, ktorá je v SR nízka, respektíve najnižšia v porovnaní s inými štátmi EÚ. (Podľa renomovanej sociologičky Zuzany Kusej ide o syntetický ukazovateľ, ktorý možno kritizovať pre jeho arbitrárnu konštrukciu, ale ani jedna jeho zložka nemeria nerovnosť v spoločnosti, ale, naopak, rozsah a podiel populácie žijúcej v takto zisťovanej chudobe.)


