Severokórejský jazykový nekonečný cirkus
Kim Čong-un, vojenský diktátor s nezabudnuteľným zmyslom pre absurditu, sa rozhodol pre niečo naozaj nečakané: otvorenú vojnu na poli jazyka. Meno, ktoré si mnohí spájajú s nedotknuteľnou autoritou a prísnymi pravidlami, sa de facto stáva symbolom nezmyselného útlaku. Kórejská ľudovodemokratická republika, známa svojou izoláciou, nepripúšťa ani tie najmenšie náznaky západného vplyvu, a to ani v rečiach.
Slová pod cenou
V nových nariadeniach je zakázané používať slová, ktoré majú „príliš západný“ alebo „južnokórejský“ nádych. A aký to má vplyv? Filozofia absurdity preniká do prekladu bežných pojmov. Ak by ste chceli objednať hamburger či zmrzlinu, pre tendencia s absurdným zabezpečením by ste museli využiť čarodejný jazyk, ktorý v súčasnosti znie skôr ako zlý vtip. Pracovníci v turistickom sektore musia prechádzať skrutkovanými školeniami, aby sa vyhli dokonca aj bežnému slovníku, čo len potvrdzuje, do akej miery je ich jazyková voľba kontrolovaná a manipulovaná.
Bizarné nariadenia a ich absurdnosť
Na Západe ľudia diskutujú o parametroch slobody, zatiaľ čo v Severnej Kórei sa vo vzduchu vznáša beznádejný smrad cenzúry. Zatvorení medzi štyrmi stenami a obklopení čistou ideológiou, ktorá ich oddeľuje od zvyšku sveta, sa ľudia musia prispôsbovať tomuto jazykovému chaosu. V skutočnosti, v snahe zamaskovať svoj zúfaly stav, sa slobodný svet stáva pre nich nepredstaviteľným konceptom.
Hra so slovami
Feministická revolúcia, 68-ich revolúcií či debate o identite len nahráva absurdnosti kórejských predstaviteľov. S každým novým slovom, od ktorého sa odrežú, sa odhaľuje ich slabosť a úzkosť. Zatiaľ čo v iných krajinách sa jazyk vyvíja a prispôsobuje dnešným potrebám, KĽDR sa všetko snaží zabiť na mieste. Ak by sa dalo predpokladať, že jazyk unie ísť s dobou, v Severnej Kórei by sa muselo ísť skôr naopak – do prapôvodného barbarstva, kde sú slová na pokraji vymazania zo slovníka.
Zrkadlo spoločnosti
Aký je vlastne stav jazyka v krajine, kde je ovplyvnený strachom? Aké faktory vedú k tomu, aby si vláda myslela, že potieranie jazykových variácií je odpoveďou na okamžitý globálny tlak? Bezpochyby, severokórejské vedenie stráca kontakt so realitou, transformuje jazyk na rozprávku a v skutočnosti tak zamieňa pojmy s kritikou samého seba. Vyvstáva otázka: Do akej miery je tento jazykový experiment len odrazom celkovej insanity vnútornej politiky?
