Z depresie až k titulu. Príbeh poľskej tenistky Maje Chwalińskej inšpiruje svet
Mala patriť medzi najväčšie nádeje poľského tenisu, no namiesto športovej slávy prišli zdravotné problémy, psychické vyčerpanie a depresia. Maja Chwalińská v roku 2021 nevedela, či sa ešte vôbec niekedy vráti na tenisové kurty. O päť rokov neskôr sa jej príbeh zmenil na jednu z najpozoruhodnejších kapitol svetového tenisu.
Chwalińská sa narodila 11. októbra 2001 v Poľsku a už od juniorských čias patrila medzi výrazné talenty. Jej meno sa spomínalo spolu s Igou Swiatekovou, s ktorou vyrastala na kurtoch a v roku 2017 sa prebojovali do finále juniorskej štvorhry na Australian Open. Ich cesty sa postupne rozišli. Kým Swiateková stúpala medzi svetovú elitu, Chwalińská prestala zvládať tlak profesionálneho športu.
Poľská ľaváčka pri výške približne 165 centimetrov stavala na pohybe, cite pre loptičku a taktickom myslení. Chwalińská neskôr priznala, že s depresiou zápasila už od konca roka 2019. Pridali sa zranenia a komplikácie, pre ktoré musela odstupovať z turnajov. Tenis, ktorý jej od detstva prinášal radosť, sa zmenil na zdroj stresu a vyčerpania.
V júli 2021 po prehre s Francúzkou Clarou Burelovou v prvom kole kvalifikácie Wimbledonu oznámila časovo neobmedzenú prestávku. Mala 19 rokov a netušila, či sa ešte vráti. Otvorene hovorila o depresii, ktorú prežívala približne rok a pol, a priznala, že už nedokáže prinútiť samu seba trénovať.
Vrátila sa domov k rodičom a priateľom, ktorí na ňu netlačili. Vyskúšala beh aj box. Po približne štyroch mesiacoch sa rozhodla pokúsiť o návrat. V roku 2022 sa prebojovala cez kvalifikáciu Wimbledonu a prvýkrát si zahrala v hlavnej súťaži grandslamového turnaja. Nasledovali víťazstvá na turnajoch ITF a WTA 125.
Na Roland Garros 2026 prišla mimo elitnej stovky rebríčka a do hlavnej súťaže sa musela prebojovať cez tri kolá kvalifikácie. Stala sa prvou kvalifikantkou v open ére, ktorá sa prebojovala do finále ženskej dvojhry na Roland Garros. Vo finále podľahla Mirre Andrejevovej 3:6, 2:6. Zo 114. miesta sa posunula medzi najlepšie hráčky sveta.
Po parížskom úspechu pribudla mediálna pozornosť a očakávania. Severoamerickú časť sezóny označila za veľmi náročnú, na Wimbledone sa zranila pri mečbale v prvom kole a na US Open vypadla hneď v úvodnom kole. Tentoraz však už vedela, aké dôležité je včas rozpoznať vlastné limity.
Odpoveď prišla na turnaji WTA 1000 v čínskom Wu-chane. V semifinále zdolala dlhoročnú kamarátku Igu Świątekovú. Vo finále proti Britke Sonay Kartalovej prehrala prvý set 2:6, no zmenila rytmus hry, druhý set získala 6:4 a v rozhodujúcom dominovala 6:2. Získala prvý titul na hlavnom okruhu WTA a v rebríčku sa posunula na kariérne maximum – 11. miesto.
Jej príbeh je pripomienkou, že za výsledkami profesionálnych športovcov sa často skrývajú zápasy, o ktorých fanúšikovia nemajú tušenie. Chwalińská ukázala, že niekedy najdôležitejším víťazstvom nie je zdvihnutá trofej, ale schopnosť vrátiť sa po období, keď človek prestane veriť, že to ešte dokáže.
